Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

História obce

Tu prezentujeme históriu lokality našej obce od dávnych časov až do súčasnosti. Najmä novodobá história je uvedená v skrátenej forme, podrobnejšie údaje o konkrétnych oblastiach života možno nájsť na jednotlivých podkategóriách hlavnej ponuky.

 

Z najdávnejšej histórie

Žlkovce ležia na terase Váhu a Dudváhu a širokej nive. Terasa nad obcou vznikla počas poslednej doby ľadovej a jej tvorba skončila pred 15 tisíc rokmi, v staršej dobe kamennej. Na jej okraji, nad širokou nivou, sa nachádzali praveké sídliská. Zo staršej doby kamennej pochádzajú zvyšky malých ohnísk, ktoré sa našli 5 - 6 metrov hlboko na Vanige. Archeologické nálezy boli vykonané vo viacerých obdobiach - prvýkrát v rokoch 1947-48, potom v roku 1954 pri výstavbe cesty z Trakovíc do Maduníc a naposledy v období rokov 1980-85.
Dnešný kataster obce bol osídlený už v neolite, v 5. tisícročí p.n.l. Na okraji terasy od Trakovíc po Pečeňady sa aj na povrchu nachádzali fragmenty nástrojov a nádob. Z tohto obdobia sú známe aj sídlisko nájdené južne od ratkovského kostola a na Vanige. Tieto sídliská boli objavené v období rokov 1980-85.

Na Vanige a priľahlých pozemkoch bolo objavené aj sídlisko lengyelskej kultúry s rozlohou 25-30 ha zo 4. tisícročia p.n.l. Archeologické vykopávky, ktoré viedol Juraj Pavúk, objavili sídlisko lengyelskej kultúry s najväčšou plochou svojho druhu. Zároveň sa zistilo, že to bol nový druh lengyelskej kultúry. Sídlisko bolo po celom obvode ohradené viackrát obnovovaným palisádovým opevnením (kolovou ohradou). Na svoju dobu tu bola extrémna koncentrácia obyvateľstva s veľkými nárokmi na prírodné zdroje. Len na zriadenie osady s 50 domami bolo treba 10-12 tisíc dospelých kmeňov stromov (výmera lesa približne 170 ha), ďalších minimálne 170 ha bolo treba na pestovanie plodín pre uvedené množstvo obyvateľov.
Archeologické nálezy z rokov 1947-48 dokázali, že obce Žlkovce a Ratkovce sú bývalé neolitické sídlisko s kultúrou volútovou a moravsko-slovenskou maľovanou kultúrou, eneolitické s kanelovanou keramikou, starobronzové s maďarskou kultúrou, ako i neskoro aténske. Neskôr to bolo rímsko-barbarské pohrebisko a slovanské pohrebisko z čias Veľkomoravskej ríše. Potvrdzujú to dôkazy, ktoré sa nachádzali v Žlkovciach, v chotárnej časti nazvanej Mohyla, a v Ratkovicach v chotárnej časti Nádovky - pod ratkovským cintorínom, ako i na cintoríne a v Hliníku. Nálezy z archeologického prieskumu sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci.

 

Od stredoveku po 1. svet. vojnu

Prvá zmienka o obci pochádza zo sporu medzi Kosmom a Petrom, synmi Hemyrucha z osady Slažany a Jobagýnmi (obyvateľmi hradu Solgadyos - Solgadien) o obec Bohunice. Listiny dávajú za pravdu Hemyruchom a pri upresnení majetku sa spomína osada Such ako susedstvo osady Bohunice. V roku 1229 bola osada doosídlená nemeckými hosťami a v tomto období patrila k nitrianskemu hradu. Podľa prehliadky chotára v roku 1258 patrila osada Žuk rádu Johanitov z Malženíc. V histórii bola obec okrem nitrianskeho hradu majetkom zemanov Horeckých, Užovičovcov, Zayovcov, Majtánovcov, Oczkayovcov a ďalších.
V čase tureckých vpádov sa okolie obcí Žlkovce a Ratkovce nachádzalo v strede trojuholníka Leopoldov - Veľké Kostoľany - Malženice a o ktorom je známe, že sa tu zdržiavali turecké vojská.   O prítomnosti Turkov svedčia náhodne vykopané pozostatky - kostry ľudí a koňov, ktoré sa našli pri kopaní ľadovne v Žlkovciach a pri "Božej muke" v Ratkovciach. Ďalším dokumentom o svedectve je skutočnosť, že obec Bín vznikla v 13. storočí v žlkovskom chotári a zanikla práve v období tureckých nájazdov.
Popri vpádoch nepriateľských hôrd narúšali pokojný život obyvateľov oboch obcí epidémie, povodne a požiare. Tak Žlkovce v rokoch 1581 a 1585 spustošil mor a nemoci, v rokoch 1678 zúril týfus a v roku 1710 zasa mor. Hladomor zničil obec v roku 1514 a 1610. Cholera postihla obec v rokoch 1831 a 1866. Z požiarov ten najväčší, vlastne trikrát v roku sa opakujúci, zaznamenali v obci v roku 1860, po ktorom neostalo takmer jediného obytného domu.

Počas svojej existencie mala obec viacero názvov, podľa toho, kto práve v krajine vládol. Od prvej písomnej zmienky v roku 1229, kedy sa volala Such, mala nasledovné názvy:
- Suk (1244, 1258)
- Touthsuk (1268, 1299)
- Zukovec (1428)
- Zlkowcze, resp. Zalkoc
- Zsúk, resp. Zslkocz (1773).
Názov "Zsúk  je dodnes názvom obce v maďarčine.

Údaje o obyvateľstve sú k dispozícii od roku 1715:

1715

35 domov

 

1720

21 domov

 

1787

 

422 obyvateľov

1828

76 domov

531 obyvateľov

1869

 

559 obyvateľov

1934

123 domov

759

 


Od 1. svet. vojny po 2. svet. vojnu

2. augusta 1914 bola vyhlásená mobilizácia. Na obyvateľstvo veľmi zle zapôsobilo zrekvírovanie zvonov 19. septembra 1916, z ktorých sa mali odlievať smrtiace guľky proti mnohým otcom, synom či bratom bojujúcim na frontoch. Na bojiskách prvej svetovej vojny padlo 26 Žlkovanov.

Počas prvej československej republiky sa z dôvodu veľkej hospodárskej krízy prejavovala veľká nezamestnanosť. Tí, čo našli prácu, zväčša pracovali ako poľnohospodárski robotníci u miestnych roľníkov za bežnú mzdu 7-8 korún denne. Štátnych a verejných zamestnancov bolo veľmi málo. Hoci pribúdalo tých, ktorí navštevovali meštiansku školu v Leopoldove, iba tí najšťastnejší sa dostali aspoň do učňovského pomeru k výučbe remesla. Na pokračovanie štúdia na ďalších školách jednoducho nebolo prostriedkov.

Ani po roku 1939 sa situácia veľmi nezlepšila. Ojedinelé pracovné príležitosti znemožňovala dochádzka do vzdialenejšieho mesta kvôli zlým komunikáciám, a tak väčšina ľudí v produktívnom veku zostávala doma, pri poľnohospodárstve. 15. februára 1941 nastala významná udalosť, kedy boli Žlkovce spolu so susednými Ratkovcami elektrifikované.

Hoci sa v Žlkovciach priamo neprejavila partizánska činnosť, viacerí obyvatelia, ktorí boli v tom čase narukovaní v slovenskej armáde, sa zúčastnili partizánskych bojov na strane partizánov. Niektorí z nich boli odvlečení ako zajatci do koncentračných táborov. Priamo v SNP padol Karol Šandor, v koncentračných táboroch zomreli Štefan Bučánik a Silvester Daniška. Ostatní aktívni účastníci SNP, napr. Štefan Ukropec, Emil Hudzovič, Ladislav Kabát, Emil Šandor, František Mihalička a Michal Uváčik, sa vrátili domov a viacerí sa hneď po vojne aktívne zapojili do spoločenského života.

Občania našej obce, ktorí nebojovali v povstaní, sa zapojili do protifašistického odporu, keď aspoň hmotne podporili väzňov deportovaných vlakom počas jeho zastávky na leopoldovskej stanici. Okrem toho podporili aj postupujúcu sovietsku armádu, ktorá oslobodila našu obec 2. apríla 1945. Počas občasných prestreliek s ustupujúcimi Nemcami padlo za obeť iba päť stohov slamy, ktoré vyhoreli. O oslobodení obcí Žlkovce a Ratkovce hovorí aj nasledujúci výňatok z obecnej kroniky:

"Vo veľkonočnom týždni sa cez naše obce presúvajú nemecké vojská smerom na západ. Vojská Červenej armády sa blížia. Krátky boj o obce trvá 2. apríla do večerných hodín. V neskorých večerných hodinách oslobodili vojaci maršala Malinovského naše obce. Červenoarmejci však po krátkom oddychu ďalej postupovali na západ. V obci zavládol všeobecný pokoj a poriadok a občania sa zapojili do výstavby náhradného mosta cez Váh a do budovania poľného letiska v Bučanoch. 

 

Vaniga

Vaniga bola samostatná poľnohospodárska usadlosť, ktorá vznikla v roku 1743. Jej prvým majiteľom bol Rakúšan, gróf Benský. Majitelia sa striedali, no "najľudskejšie sa prejavil  majiteľ Oczkay, ktorý prehral Vanigu so živým a mŕtvym inventárom v r. 1839 na konských dostihoch. Vaniga mala rozlohu 263 katastrálnych jutár. Jej posledným majiteľom bol Sečanský, ktorý ju obhospodaroval až do roku 1952. Celková výmera Vanigy po roku 1948 bola 38 hektárov. V roku 1952 bola Vaniga rozparcelovaná a vzniklo roľnícke družstvo druhotného typu. Nachádzala sa tu aj cigánska osada, ktorá zanikla v roku 1985. V súčasnosti sa v tejto lokalite nachádza skládka TKO.

 

Od 2. svet. vojny po súčasnosť

Hlavným zdrojom informácií o povojnovom období je obecná kronika. Do roku 1954 ju písal Peter Kyseľ, vtedajší riaditeľ miestnej školy. Od roku 1955 až do nástupu Márie Bokorovej na pozíciu predsedníčky MNV nebola kronika vedená. V roku 1984 sa preto rozhodlo, že bude obnovené vedenie obecnej kroniky. "Hluché  obdobie rokov 1955-1984 bolo v kronike zaznamenané jedným súhrnným záznamom. Od roku 1984 sa kronika vedie pravidelne každý rok. Najskôr ju viedol Viliam Mikuš, od deväťdesiatych rokov až dodnes vedie kroniku Eleonóra Hudzovičová.

Hneď po februári 1948 vznikol národný front na čele s KSČ. Predsedom sa stal Alojz Zachar. Prvou úlohou bola parcelácia majera na Vanige. V roku 1952 vzniklo z bývalej Vanigy JRD druhotného typu, ktorého predsedom sa stal Augustín Zachar. Ďalšia kolektivizácia a zavádzanie socialistických prvkov hospodárstva nemali viac rokov v obci podporu. Družstvo druhotného typu od roku 1950 prakticky nezmenilo členskú základňu a malo 15 členov. Až v septembri 1957 sa presadili kolektivizačné prvky a vzniklo celoobecné JRD. Prvým predsedom sa stal Michal Stanko.

 

Ďalšie roky heslovite:

1951

Bola upravená cesta zo Žlkoviec do Červeníka a obec bola pripojená na telefónnu sieť.

 

1952

O rok neskôr vznikla ľudová správa s predsedom Štefanom Daniškom a členmi E. Hudzovičom, J. Podolákom, P. Zacharom a J. Ryšavým. Z obce začali premávať autobuse na linke do Hlohovca.

 

1953

V obci bola zriadená stanica Zboru národnej bezpečnosti s jedným členom zodpovedajúcim za obce Žlkovce, Ratkovce a Malženice; časť bývalej školskej budovy bola prerobená na garáž pre autobus; životná úroveň postupne narastá.

 

1954

Konali sa komunálne voľby (16. mája), v ktorých bola obec rozdelená na 9 obvodom po 1 kandidátovi; predsedom Národného výboru sa stal Ján Malovec, ďalšie funkcie obsadili Ján Horváth, Július Poláčik, Emil Hudzovič, Peter Zachar, Pavel Bokor, Peter Kyseľ a Amália Bokorová. Životná úroveň rástla, mravná úroveň a slušnosť však poklesla.

 

1956-1973

Začala sa výstavba atómovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach, kvôli ktorej sa vybudovala nová cesta pri kostole (boli zbúrané tri domy). Zvyšovanie životnej úrovne sa pripisovalo vzniku JRD, s ohľadom na vtedajšie pomery je ťažké posúdiť, či tento vplyv na životnú úroveň nebol precenený.

 

1974

Obec Žlkovce sa zlúčila s obcou Ratkovce do jedného administratívneho celku s názvom Žlkovce. Ratkovce sa stali miestnou časťou. Obce tak nasledovali jednotlivé obecné organizácie, ktoré sa už skôr zlúčili.

Životná úroveň sa permanentne zvyšovala. V obci boli vybudované asfaltové cesty, v časti obce betónové chodníky (v roku xxxx boli betónovým chodníkom spojené obe časti obce). Autobusové linky spájali obec so všetkými mestami trnavského okresu. V materskej škole bola zabezpečená celodenná starostlivosť o deti, do roku 1983 sa vykonával aj odvoz domového odpadu (po čase sa opäť obnovil). V časti Žlkovce bola vybudovaná nová predajňa zmiešaného tovaru a predajňa mäsa a mäsových výrobkov, v časti Ratkovce bol vybudovaný Dom smútku.

Obec bola pomerne známa kultúrou. Pôsobil tu ochotnícky divadelný súbor, konali sa ľudové slávnosti. Kultúra však veľmi trpela, že nebol k dispozícii dôstojný stánok pre jej realizáciu. Úvahy o výstavbe kultúrneho domu siahajú až do 60-tych rokov, ale až v roku 1985 boli uvoľnené prostriedky na jeho výstavbu. Lokalita bola vybraná neďaleko kostola, oproti predajni zmiešaného tovaru. S výstavbou sa začalo v októbri 1987, dokončený bol v októbri 1993.
Šport bol zastrešený telovýchovnou jednotou, ktorá vznikla v roku 1960. Ťažiskovým športom bol futbal, okrem neho sa až na výnimky (stolný tenis) nevenovala pozornosť iným športom.
V obci boli aktívni aj poľovníci a požiarnici.

 

1990-91

Skončila sa spoločná existencia obcí Žlkovce a Ratkovce v jednom administratívnom celku. 30. augusta 1990 sa ratkovská časť obce opäť osamostatnila. Napriek tomu v ďalších rokoch obce hlavne pri investičných akciách úzko spolupracovali.
V novembri roku 1991 sa obec Žlkovce dostala do povedomia celého štátu, keď boli v jej katastri zadržaní väzni, ktorí pri úteku z leopoldovskej väznice brutálne zavraždili piatich príslušníkov Zboru nápravnej výchovy.

 

1992-2003

V roku 1995 bola obec plynofikovaná a bola vybudovaná aj káblová televízia. Od roku 1996 sa začalo uvažovať o vybudovaní čistiarne odpadových vôd a kanalizácie. V obci bola umiestnená verejná telefóona hovorňa. V roku 1998 bol skolaudovaný nový Dom nádeje pre zomrelých. Bolo vybudovaných niekoľko nových bytových jednotiek, ktoré s radosťou prijali najmä mladé rodiny.
Koncom roka 2002 bola ČOV uvedená do skúšobnej prevádzky a od roku 2003 sa začali domácnosti pripájať na tlakovú kanalizáciu.


 

dnes je: 22.11.2017

meniny má: Cecília

webygroup

Úvodná stránka