Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Galéria osobností

Don Bernardín Šipkovský SDB

 * 25.9.1923 Žlkovce

✝ 23.1.2011 Ilava

Bernardín Šipkovský SDB sa narodil 25. septembra 1923 v Žlkovciach ako šieste dieťa v rodine maloroľníka Michala Šipkovského a jeho manželky Paulíny, rodenej Bunčekovej. Keď sa mal narodiť, v rodine nepanovala veselá nálada. Jeho rodičom vyčítali, vraj načo šieste dieťa, načo ďalší hladný krk. No jeho mama sa zachovala hrdinsky. Už vtedy, keď ho nosila pod srdcom, obetovala ho Pánu Bohu: „Ak to bude chlapec a bude to vôľa Božia, nech sa stane kňazom.“ A s tým úmyslom sa modlila 34 rokov.

Prvých šesť rokov ľudovej škooly vychodil v rodnej obci. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Hlohovci a v Trnave.

V Trnave sa prvý raz stretol so saleziánmi a tu sa vykryštalizovalo aj jeho duchovné povolanie stať sa kňazom - saleziánom. Na jeho duchovný a náboženský vývoj zapôsobil najmä dôstojný pán Hlubík, salezián, ktorý bol jeho spovedníkom a duchovným vodcom. S jeho odporúčaniami si napísal žiadosť do noviciátu. Po skončení noviciátu, 16. augusta 1942, zložil prvé rehoľné sľuby.

Po ukončení gymnaziálnych štúdií vykonával dva roky pedagogickú prax v Michalovciach a jeden rok v Trnave. V roku 1948 nastúpil na teológiu do Svätého Kríža nad Hronom. V povestnú „barbarskú noc“, 15. apríla 1950, bol, spolu s bratmi, internovaný do Šaštína a potom do Podolínca. Odtiaľ bol 5. septembra 1950 odvelený na vojenskú službu do PTP. Po krátkom výcviku bol prevelený do obce Strašice, kde sa stavali vojenské kasárne. Po roku bol prevelený do Kladna - do oceliarní. Pracoval pri peciach, kde rozpoaľovali železné ingoty, z ktorých sa kovali alebo lisovali hriadele áut, lodí, tankov... Pre problémy so srdcom bol neskôr preradený na tzv. „morenie“, kde sa namáčali výkovky hriadeľov do kyseliny soľnej. No táto práca bola pre neho ešte ťažšia a neznesiteľnejšia. Preto bol znova prevelený do Prahy, kde sa stavali aj nové kasárne. Tam zostal až do svojho prepustenia, 31. decembra 1953. V PTP strávil dohromady tri roky, tri mesiace a dvadsaťpäť dní. Po dvanástich rokoch od odchodu do noviciátu sa vrátil domov ako „skrachovaný bohoslovec“. Vrátil sa nezaoblećený, bez peňazí, starým rodičom na krk. Jeho ideály sa zrútili. Na útek do zahraničia nebolo ani pomyslenia. Hranice boli hermeticky uzavreté. Hľadal si v civile zamestnanie, čo sa mu s pomocou príbuzných podarilo. Zamestnal sa v Podzemných stavbách v Nitre. Keďže mal iba maturitu z gymnázia, musel si urobiť maturitu z odboru, v ktorom pracoval - ekonómia. Aj počas PTP pokračoval tajne v štúdiách teológie. Skúšky z teológie mal za sebou už krátko po návrate z PTP. Ale na kňazskú vysviacku musel čakať. Nebolo totiž predstaveného, ktorý by ho mohol pripustiť ku kňazstvu, a nebolo ani biskupa, aspoň v jeho dosahu, ktorý by ho mohol vysvätiť. Okrem toho bola ešte jedna smutná udalosť, ktorá bránila vysväteniu. Keď už bol dohodnutý termín - na sviatok svätého Petra a Pavla - necelé dva týždne pred plánovanou vysviackou mu zomrel otec. Veci sa pohli, až keď sa z väzenia dostal dôstojný pán Frantiśek Valábek, ktorý sa ho ujal. Dôstojný pán Jozef Izakovič ho potom zaviedol do Bratislavy k tajnému biskupovi J. Ch. Korcovi. Ten si ho vyzdvihol pri poštovom novinovom stánku na Miletičovej ulici a odviedol ho do svojho malého bytu. Bolo horúce leto, 7. júla 1957. Obaja - svätiteľ aj svätenec - boli iba v košeliach s vyhrnutými rukávmi. Práve tak, ako sa vyslovil Don Bosco, keď sa ho pýtali, aké rúcho budú nosiť jeho rehoľníci. Odpovedal: „Budú mať vyhrnuté rukávy na košeliach...“ Ako svedok vysviacky bol prítomný don Jozef Izakovič. To svätenie bolo mimoriadnym zážitkom. Keď sa vrátil domov, príbuzným nesmel nič povedať, aby nedošlo k prezradeniu. Jediný, kto o tom vedel, bola jeho mama. Mesiac po vysviacke, 4. augusta 1957, mal doma za zatiahnutými oknami spolu so svojou mamou prvú svätú omšu. Len ona jediná bola na nej prítomná. Určite bola šťastná, no musela o svojom šťastí mlčať a nič neprezradiť.

Zo zaćiatku mával don Bernardín zriedkakedy sväté omše. Obrat nastal až v máji 1963, keď si so spolubratom Ferkom Macháčom kúpili dvojizbový dru%zstevný byt v Nitre. Tam slávil svätú omšu už pravidelne. A tam naplno rozvinul aj apoštolát s mládežou. Vyučoval katechizmus, mával duchovné obnovy i duchovné cvičenia. Duchovné cvičenia chodil kázať aj do Bratislavy, kde ho zaangažoval pán doktor Silvester Krčméry. Mnohí z vtedajších študentov, ktorí boli vtedy u neho na duchovných cvičeniach, sú dnes vysokopostavení ľudia a viacerí z nich sú aj kňazi. V roku 1968, za politického odmäku, sa už nemusel báť a skrývať. Podarilo sa mu vycestovať do Talianska, kde pobudol jeden mesiac. Navštívil dôležité miesta v Turíne i v Ríme. Slúžil tam sväté omśe pri hrobe sv. Don Bosca, sv. Márie Mazzarelovej i sv. Dominika Sávia, ale aj na iných miestach. Prijal ho aj hlavný predstavený don Luigi Ricceri.

V roku 1969 nastala v jeho živote úplná zmena. Pretože už bolo pre neho neúnosné skrývať sa a stresovať, rozhodol sa dostať sa do pastorácie. Nebolo to jednoduché. Teologická fakulta totiž poždaovala od tajne vysvätených kňazov, aby si opäť zopakovali skúšky zo šiestich hlavných predmetov. V polovici mája 1969 urobil všetky skúšky a zároveň dostal absolutórium, že absolvoval teológiu. Najprv sa chcel zamestnať na Biskupskom úrade v Nitre ako pomocná sila. Jeden deň písal na stroji a na druhý deň si ho otec biskup - vtedy ešte nitriansky kapitulný vikár - Ján Pázstor zavolal dokancelárie a povedal: „Bernardko, vy nebudete robiť na Biskupskom úrade nijakú pomocnú pracovnú silu, ale pôjdete do pastorácie. Povedzte predstaveným, že saleziánom dám do správy faru v Dubnici nad Váhom, ako som Vám to už ponúkol v roku 1942, keď som bol dubnickým farárom. Popri správe farnosti postavíte aj kostol v Novej Dubnici, ktorý bude vaším majetkom. Vás osobne poverím výstavbou novodubnického kostola. Pracujete v Pozemných stavbách, vy sa tomu rozumiete!“

Do Dubnice nad Váhom prišiel hneď po primíciách, ktoré mu urobili doma v Žlkovciach na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1969. Po dvanástich rokoch kňazstva ho jeho rodáci videli prvýkrát sláviť svätú omšu. O dva dni, 1. júla 1969, ho ustanovil otec biskup za kaplána do Dubnice nad Váhom k pánovi dekanovi Antonovi Poloczekovi. Bol prvým saleziánom v tomto meste. Postupne prichádzali aj ďalší spolubratia: don Jozef Čakánek, don Jozef Kaiser a don Viktor Plánka. Don Čakánek bol menovaný za farára. Bola to jedna z prvých komunít po obnovení rehoľného života na Slovensku. Všetci štyria sa venovali výlučne pastoračnej činnosti. Práca s mládežou bola iba v počiatočnom štádiu.

 Po auguste 1968 komunisti začali pomaly, ale isto pritvrdzovať. Na príkaz štátnej správy museli bratia farnosť opustiť. Na sviatok sv. Jána Bosca 31. januára 1972 sa rozlúčili s veriacimi a rozišli sa. Vo farnosti zostal pôsobiť len správca fary dôstojný pán Jozef Čakánek, ktorý tu bol až do svojej smrti 31. augusta 1985, teda 16 rokov. Po nebohom pánovi dekanovi prevzal vedenie farnosti veľadôstojný pán dekan Ladislav Kiška.

Don Bernard za svojho prvého pôsobenia bol v Dubnici nad Váhom dva roky a sedem mesiacov. Potom sa dostal do Pruského k dr. Grácovi. Tam vśak pobudol len deväť mesiacov a putoval za správcu farnosti do Čavoja. Odtiaľ odišiel do Lehoty pod Vtáčnikom, kde bol farárom desať rokov. Horlivo vyučoval náboženstvo a venoval sa miništrantom, z čoho mal nepríjemnosti od štátnych úradov.

 Otec biskup Pásztor ho v roku 1977 menoval za zástupcu dištriktuálneho dekana. Jeho úlohou bolo pomáhať pánovi dekanovi Poloczkovi. Po jeho smrti prevzal funkciu dekana. Hoci si poctivo plnil svoje povinnosti, po čase dostal od otca biskupa list, kde ho odvoláva z funkcie, lebo cirkevný tajomník trval na inej osobe dekana, osobe povoľnejšej voči štátu i voči kňazom z dekanátu.

 Z Lehoty pod Vtáčnikom sa presunul do novej farnosti v Chynoranoch. Prežil tam päť štastných rokov svojho kňazstva. Obyvatelia farnosti radi chodili do kostola, počúvali Božie slovo a predovšetkým podľa neho žili. Boli to kresťania telom a dušou. Takmer pravidelne mu vždy pred prvými piatkami prichádzali pomáhať spovedať okolití kňazi a „načierno“ mu pomáhali aj mladší spolubratia, ktorí nemali štátny súhlas. V Chynoranoch poskytoval priestory i duchovnú službu Dcéram Márie Pomocnice kresťanov, ktoré tam mávali duchovné cvičenia a skladanie sľubov. Jeho fara sa často premenila na „noviciát“ Dcér Márie Pomocnice.

Po novembri 1989 ho navštívil vtedajší provinciál saleziánov, don Jozef Kaiser. Položil mu otázku, či by saleziáni neprevzali späť Dubnicu nad Váhom. Päť rokov po don Čakánkovej smrti totiž spravoval túto farnosť diecézny kňaz pán dekan Ladislav Kiška. Súhlasil a pána provinciála povzdbudil, aby tak urobil. Veď don Čakánek tu vybudoval novú faru, opravil kostol zvonku i zvnútra, takže na viac rokov bude s väčšími opravami pokoj. Potom mu však položil aj druhú otázku, či neprevezme v Dubnici správu farnosti. Keď súhlasil s prvou otázkou, súhlasil aj s druhou.

Z Chynorian do Dubnice sa presťahoval na začiatku júla 1990 a začal spravovať farnosť. Od marca tu boli naši dvaja spolubratia kapláni: Ing. Peter Šinčík a František Kohút. S chuťou sa pustili do práce. Požiadali o prinavrátenie cirkevných budov. Získali späť katolícky dom, kde dovtedy bola umiestnená hudobná škola. Po rekonštrukcii budovy, ktorá si vyžiadala pol milióna korún, sa tam otvorilo pre mládež oratórium s najnevyhnutenejším zariadením. Z časti farskej záhrady sa urobilo ihrisko, aby sa mala mládež kde hrať. Podarilo sa im dostať aj prvú základnú śkolu spod štátnej správy a zriadiť tam cirkevnú školu sv. Dominika Sávia. V Novej Dubnici už jeho predchodca zaviedol bohoslužby v kine Panorex. Za jeho pôsobenia sa rozšírili, pretože jedna svätá omša už nestačila.

Dňom 1. augusta 1991 sa od farnosti Dubnica nad Váhom odčlenilo mesto Nová Dubnica a obec Veľký Kolačín a utvorila sa nová farnosť. Za správcu fary tam bol ustanovený jeho spolubrat a direktor don Jozef Dvorský. Na jeseň 1992 sa don Bernardín zo zdravotných dôvodov na radu lekára vzdal funkcie farára a pracoval ďalej ako výpomocný duchovný. Okrem toho robil duchovného sprievodcu po púťach do Svätej zeme, Lurdov, Ríma, Turína Mariazellu, Čenstochovej a inde.

V roku 2005 sa odsťahoval do Domu dôchodcov, kde ešte vykonával duchovnú službu pre obyvateľov penziónu. Robil tak dovtedy, kým len trochu vládal. Pritom sa zapájal aj do života komunity v Dubnici nad Váhom účasťou na duchovných obnovách, slávení sviatkov, či nedeľnom stolovaní. Zúčastnil sa aj na poslednej duchovnej obnove dva týždne pred smrťou. V deň smrti prijal úctivo a pri plnom vedomí posledný raz Eucharistiu a potom sa so spolubratom pomodlil celý ruženec.

Dubnica sa stala nielen jeho posledným pôsobiskom, ale aj jeho srdcovou záležitosťou. Na sklonku života sa vyjadril: „Tu by som chcel zostať až do svojej smrti a tu sa dať aj pochovať. K dubnickému saleziánskemu dielu prirástlo moje srdce a dubnickej zemi chcem odovzdať aj svoje telo. Dubnickí veriaci sa často zastavujú pri hrobe don Čakánka, verím, že sa zastavia aj pri mojom a pomodlia sa za pokoj mojej duše.“

 

Don Peter Pagáč so saleziánskou komunitou v Dubnici nad Váhom


 

Tomáš Žemla

sa narodil 24. 01. 1984 v Trnave.

 

Po štúdiu SOŠ v Kalnej nad Hronom, odbor Propagácia a reklama pokračoval vysokoškolským štúdiom na UKF, na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy v Nitre, kde v roku 2007 dosiahol magisterský titul. Od roku 2006 pedagogicky pôsobí na SOŠUP v Hlohovci ako učiteľ umeleckých predmetov. Je externým spolupracovníkom Atelieru BYZANT.

 

Samostatné výstavy

  • 2007 - Diplomovka, PF UKF Nitra
  • 2009 - Invarianty, Galéria Byzant Bratislava
  • 2009 - Umenie degustovať, Terra Parna - Suchá nad Parnou
  • 2010 - Miesto pre tradície, Galéria umenia Bratislava – GUBA, Bratislava
  • 2010 - Terra Mirabilis, Klub u Luisa, Krakow (PL)

 

Kolektívne výstavy

  • 2004 - Divadelná Nitra, Synagóga, Nitra
  • 2007 - „Výber“ z Diplomovky, Galéria Univerz-Um, Nitra
  • 2009 - Výber z galérie Byzant, Stará Bystrica
  • 2009 - Absolventský výber I. Galéria Univerz-Um, Nitra

 

"Obrazy Tomáša Žemlu, ktoré v galérii GUBA predstavuje na výstave s názvom „Miesto pre tradície“ sú opätovným potvrdením faktu, že maliarstvo nemožno spochybniť. Môžme spochybniť len seba, či sme dostatočne pripravení na zážitok, či sme dosť pozorní k podnetom, ktoré sú neustále prítomné. Tomáš Žemla sa svojim záujmom o ornament, o jeho miesto, resp. možnosť opätovného začlenenenia ornamentu do súčasneho maliarskeho výrazu dostal veľmi rýchlo, prirodzene, možno nevedomky na križovatku niekoľkých, oddávna trvajúcich, ako aj súčasných maliarskych ciest. Je tu zrejmá náväznosť na nespočetnekrát hľadanú hranicu medzi ilúziou a skutočnosťou, medzi videným a jeho zobrazením. V najnovších obrazoch (Šatky) ho toto hľadanie spolu s výbornou maliarskou výbavou priviedlo až na hranice trompe l´oeil – očného klamu. Na druhej strane nebude protirečením čítať tieto obrazy ako navýsosť abstraktné. Treťou cestou je možnosť zaodieť do ornamentu človeka, či už doslovne, v obrazoch s ľudským, telesným motívom, alebo prenesene - akcentovať kontinuitu ľudského rodu nikde nekončiacim ornamentálnym vzorom, ktorý má v našom historickom priestore veľmi dlhú stopu. Súčasne s týmito možnými výkladmi sa v divákovi rozvíja pocit niečoho veľmi príjemného, mäkkého, niečoho, čo má davno v podvedomi, je súčasťou jeho spomienok na detstvo. Divák si prekvapene uvedomuje, ako je táto spomienka, tradícia preňho dôležitá, ako sa mu temer denne ponúkala. Tomáš Žemla ju pre nás všetkých sprítomnil." 

(autor: Marko Vrzgula)

zdroj: www.guba.sk

linky:

Tomášova stránka

článok na trnava.sme.sk

galéria GUBA

ateliér Byzant

 


 

Emíre Khidayer

(1971) sa narodila v Piešťanoch, ukončila štúdium arabistiky a islámistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako diplomatka pôsobila v Egypte, Kuvajte a Iraku. Po ukončení diplomatickej kariéry pracuje v oblasti obchodu a informačných technológií. Venuje sa etnografii, kulturológii a politike krajín Blízkeho Východu. Prostredníctvom aktivít občianskeho združenia Pro Oriente, ako aj rozhlasovými reportážami približuje arabský svet slovenskému publiku. Je advokátkou medzikultúrneho dialógu.

Emíre je autorkou kníh:

Arabský svet - Iná planéta? (2009)

Život po arabsky (október 2010)

Príbehy zo Sumhuramu (november 2010)

zdroj: www.marencin.sk 

viac o Emíre:

článok - Bubo.sk

rozhovor - sme.sk

rozhovor - Hospodárske noviny

článok na blog.sme.sk

rozhovor v TV BA - video


 

dnes je: 24.7.2017

meniny má: Vladimír

webygroup

Úvodná stránka